Baňa Rozália

Dolná Rozália štolňa

Baňa Rozália je začiatkom 21. storočia poslednou činnou baňou v Štiavnických vrchoch, známa je však najmenej 400 rokov. Je založená na rovnomennej žile, ktorá bola po dlhé roky považovaná za najvýchodnejšiu žilu v Hodrušskej doline a za ktorou malo byť smerom k Banskej štiavnici až po hlavný hrebeň vrchov len takzvané ‚hluché pásmo‘. Ako sa ukázalo v poslednom desaťročí 20. storočia bol to po stovky rokov tradovaný omyl geológov a štôlňa skrýva pomerne bohaté ložisko zlata a striebra.

Prvú písomnú zmienku o bani Rozália nachádzame v roku 1630, ako o štôlni Katarína v Hoelle pri starom tajchu (pozri Horný Hodrušský tajch  a Ciblíkovská lúka). Spomenutá bola aj roku 1659, kedy sa v nej podľa  zápisu ťažila ‚svetlá strieborná ruda‘. Žila Rozália má však prevažne polymetalickú výplň s prevahou medenej rudy – chalkopyritu. Štôlňa bola na niečo viac ako storočie opustená preto, že v tomto období boli hlavným dodávateľom medi bohatšie Špaňodolinské a Starohorské bane.
V roku 1801 sa ťažba v štôlni – tentokrát už pod menom Rozália oživila; spomína sa dobývanie medenej rudy. Netrvalo však zrejme dlho. Medená Rozálka však nedala spávať vtedy ešte veľmi mladému banskému inžinierovi Arpádovi Bergfestovi. Na opustenú štolňu si zakúpil údel a v predvečer prvej svetovej vojny v roku 1913 sa pustil do jej zmáhania. Po nejakom období však došli peniaze  a obnova bane bola zastavená. Zdalo sa, že to správne obdobie hladu po medi nastalo v rokoch druhej svetovej vojny, kedy boli rekonštrukčné plány Ing. Bergfesta opäť oživené, dokonca sa postavila horná a dolná stanica gravitačnej lanovky, ktorou chcel medenú rudu dopravovať k šachte Zipser pod Dolným hodrušským jazerom. Plány mu však opäť prekazilo SNP, následne nemecká invázia na Slovensko a po vojne znárodnenie baní. Treba však povedať, že  Bergfestove tušenie bohatstva v zemi bolo správne – koniec koncov patril k popredným odborníkom v tejto oblasti.
V roku 1951 začali Rudné Bane štátny podnik z Dolnej štôlne Rozália štolne raziť po žile 1. úklonnú šachtu z 0. na 8. obzor na úroveň Hodrušskej Dedičnej štolne, ktorá bola od svojho ústia až po Rozália baňu tiež obnovená ako dopravná štolňa. Od roku 1958 do roku 1964 sa razila 2. úklonná šachta z 8. na 14. obzor na úroveň Voznickej Dedičnej štolne. Zároveň  týmto rokom začala riadna ťažba medených rúd, ktorá pokračovala so striedavým úspechom až do roku 1990, kedy bola ukončená pre vyčerpanosť žily nad 14. obzorom. O žile Rozálke je však známe, že pokračuje do značnej hĺbky a obsah kovov v nej s hĺbkou rastie, preto bola od konca 70. do konca 80. rokov v blízkosti Rozália bane vyrazená štolňa a veľkopriemerová 580 m hlboká šachta Nová Rozália, ktorá však už nebola daná do ťažobnej prevádzky. Spolu s novou šachtou Roveň a obnovenou Maximilián šachtou zostávajú ako rezerva nerastných surovín pre nasledujúce generácie.
Keď sa zdalo že s baníctvom na Rozálke je amen, podarilo sa natrafiť na zlaté zrudnenie Rozália Sever. Toto sa predchádzajúcim stovkám generácii baníkov nepodarilo nájsť vzhľadom na to, že zlato-strieborné rudy boli ukryté vo veľkej hĺbke a boli prekryté jalovými horninami.
Zlato bolo intenzívne dobývané desať rokov a po poklese jeho ceny na prelome storočí sa zdalo, že aj táto epizóda skončí. Raketové vystrelenie cien zlata s rozvojom dopytu po ňom v Indii a Číne, ktorý sa aj v súčasnosti nezmenšuje, dobývanie a prieskum v tejto oblasti opäť oživilo a intenzívne sa ťaží dodnes. Zatiaľ bolo z tohto ‚jalového pásma‘ vyťažené niečo cez 5 000 kg zlata  a Rozálka je poslednou činnou zlatou baňou nielen v bývalom Československu, ale aj v celej Strednej Európe.