Červená studňa

Povodie: Ipeľ

Červenostudniansky tajch patrí do skupiny Štiavnických tajchov , nachádza sa v sedle medzi  vrchom Paradajz  a Veľkým Šobovom. Toto sedlo je hranicou okresov, stretáva sa tu  aj Vyhnianska dolina so Štiavnickou kotlinou; len o niekoľko stovák metrov ďalej sa dá prejsť aj do Hodrušskej doliny.
Tajch samotný je postavený takmer na vrchole sedla, ktoré je zároveň aj rozvodím Hronu (Vyhne, Hodruša) a Ipľa (Banská Štiavnica).  Ale ako cesta prejde popri tajchu, už o 500 metrov popod šobov by nám Banskobelianskou/Kozelníckou dolinou voda opäť stekala do Hrona. Ďalšia hranica  rozvodia  Hrona a Ipľa je v sedle Hájik pri Kalvárii, ktoré rozpoľuje aj vrch Scharfenberg na ktorom stojí Banskoštiavnická kalvária.

Tajch samotný je postavený takmer na vrchole sedla, ktoré je zároveň aj rozvodím Hronu (Vyhne, Hodruša) a Ipľa (Banská Štiavnica).  Ale ako cesta prejde popri tajchu, už o 500 metrov popod šobov by nám Banskobelianskou / Kozelníckou dolinou voda opäť stekala do Hrona. Ďalšia hranica  rozvodia  Hrona a Ipľa je v sedle Hájik pri Kalvárii, ktoré rozpoľuje aj vrch Scharfenberg na ktorom stojí Banskoštiavnická kalvária.
Tajch Červená studňa je  druhým najvyššie položeným tajchom v Štiavnických vrchoch a má najbližšie  k rozvodiu Hrona a Ipľa. Červená studňa spolu s Malou a Veľkou vodárenskou nádržou tvoria jednu sústavu sústredenú v doline stúpajúcej od Radničného cez Trojičné námestie popri najstarších stavbách Banskej Štiavnice. Všetky tri tajchy sú skôr menšie, čo však svedčí zároveň o ich veku, pretože  v hlbšej minulosti dnes už neznámi projektanti konštruovali radšej sústavu menších tajchov ako veľký tajch s rovnakým objemom zadržanej vody.
Pôvodným účelom všetkých troch tajchov bolo zadržiavať vody pre potreby banských prevádzok nad mestom, ale ako mesto v 18. storočí bohatlo a prudko expandovalo, už veľmi skoro začali slúžiť  výlučne na zásobovanie mesta vodou.  Predpokladá sa, že na tomto mieste stál starší menší tajch – projekt jeho prestavby predostrel J.K.Hell  koncom prvej polovice 18. storočia; tajch sa písomne spomína prvýkrát v roku 1765 s tým, že bol postavený v roku 1759.
Tajch má meno údajne podľa skutočnej udalosti. V roku 1683 utekali predstavitelia Jezuitov (katolíci) zo Štiavnice pred postupujúcim evanjelickým vojskom Imricha Tokoliho,  ktoré sa však paradoxne ponáhľalo na pomoc pohanským Turkom obliehať  Viedeň. Katolíci (najmä jezuiti) v tej dobe evanjelikov pomerne kruto prenasledovali a títo sa nádejali, že odmenou za pomoc Turkom budú väčšie slobody. Pri tajchu jezuitov chytili a pátra Jána Katunského, ktorý v okolí mesta vykonával pastoračnú činnosť, mučili  a nakoniec sťali. Krv jezuitov vraj sfarbila vody tajchu do červena. Ako v dejinách mnohokrát, kresťania zabíjali kresťanov v mene božom (šabľou, puškou, nožom…). Blízko jazera stojí kríž Jána Katunského s pripomienkou tejto udalosti.
V súčasnosti je tajch v značne zanedbanom stave, hrádza aj okolie sú zarastené stromami. Drží sa v ňom len málo vody a mních je polorozpadnutý – čaká na rekonštrukciu. V zime je turistami občas využívaný na korčuľovanie, pretože je plytký.

Parametre:

 pôvodne dnes
Nadmorská výška 787 m.n.m. 787 m.n.m.
Objem 55 700 m3 niekoľko sto m3
Dĺžka koruny hrádze cca 100 m cca 100 m
Šírka koruny hrádze max. 4 až 5 m 4 až 5 m
Výška hrádze od terénu 9 m 9 m
Maximálna hĺbka 8 m 1,5 m

Dlžka prívodných (zberných) jarkov: Tajch dnes nemá zberné jarky nakoľko budovaním ciest a vodárne sa terén podstatne zmenil.
Dĺžka náhonných jarkov: Dnovým výpustom sa voda dala vypúšťať do severovýchodného Klingerského jarku ktorým bola popod tajšík Ottergrund nasmerovaná v dĺžke 3000 m do jazera Klinger, stadiaľ buď k šachtám Ondrej a Žigmund, alebo až k šachte Amália a popod kopec k šachte Maximilián. Odrazením vody do doliny stekala do Veľkého a Malého vodárenského tajchu a potom do mesta.

WP Facebook Auto Publish Powered By : XYZScripts.com