Dobrodružstvá Peťky a Tonyho

Možno si pamätáte na náš článok z polovice októbra o dvoch nových dobrovoľných značkároch – o Peťke a Tonym. Písali sme v ňom o tom, ako nám ponúkli svoju pomoc a ako prebehlo ich zaškolenie.

O mesiac na to sme obdržali od nich mail, z ktorého vyberáme “…našu prvú sezónu preznačenia cyklotrás mame ukončenú! Lukavická spojka (zelená) a Lillova hamovačka (modrá) sú kompletne celé preznačené.”

A keďže toho počas značenia veľa zažili, tak sa rozhodli napísať svoj značkársky príbeh. Tu je tento úprimný a veľmi zaujímavý príbeh v plnom znení tak, ako ho zaslali:

Kratky príbeh z premaľovávania cykloznačiek

Človek by si myslel, že rozhodnúť sa ísť preznačiť cyklistické značky bude iba veľmi praktická a mechanická činnosť. Pripraviť si košíček s farbami, dostatok štetcov, šablóny na značky, do batohu jedlo a ide sa … Tak sme si to predstavovali aj my dvaja.

Ako sme sa však po detailnom a veľmi príjemnom zaškolení vybrali na náš prvý skúšobný „céčkovací deň“, zistili sme, že to nebude iba o premaľovávaní značiek. Začali sme Lukavickou spojkou v dedinke Lukavica. Všetky značky boli popri ceste, takže sme dedinku prechádzali buď peši alebo autom. Pri prvých značkách nás oslovila pani v dedinke s otázkou: „Kto sme a čo robíme?“. Elektrický stĺp so značkou, ktorú sme potrebovali prekresliť, bol presne oproti jej domu. A tak začali prvé debaty s obyvateľmi dediniek a miest, ktorými sme prechádzali. Po krátkej debate sa rozbehla do záhrady a vrátila sa s jablkami, hroznom so slovami, že má tento rok veľkú úrodu, tak sa s nami o ňu podelí. Dobrosrdečná pani z veľkého domu – tak sme ju nazvali …

Postupne sme šli dedinkou ďalej, až sme sa dostali po poslednú značku v dedinke. „Vy ste z elektrární?“ – ohlásil nás pán Pilčík, ktorý býval kúsok od ďalšieho elektrického stĺpu, kde sme plánovali zakončiť náš prvý deň. A my sme opäť trpezlivo vysvetľovali, že iba premaľovávame cyklistické značky a chystáme sa prejsť celú Lukavickú spojku. Keď sa pán dozvedel, kam sa chystáme, pustil sa do rozprávania. Vyrozprával nám „Legendu o mníchovi“, ktorý žil v horách v jaskyni a ukrýval v nej poklad. Jedného dňa ho však našiel jazdec na koni, poklad mu vzal a mníchovi usekol hlavu. Že vraj sa doteraz pri jaskyni zjavuje jazdec na koni a na tom istom mieste sa stalo zopár nešťastí ľuďom z okolitých dedín. Prezradil nám, že cestou z Lukavice smerom do hory vyviera zo zeme horúci prameň a že sa tam chodia ľudia kúpať. Išiel kúsok s nami, že nám prameň ukáže a cestou sa nás pár krát spýtal, či nás veľmi nevystrašil Legendou o mníchovi.

Chvíľu nám trvalo, kým sme všetky tie informácie spracovali a nabrali odvahu ísť značiť ďalej Lukavickú spojku. Ďalší deň sme sa teda vybrali značiť ďalej do lesa, tentokrát už na bicykloch. Cesta lesom bola pokojná, všade naokolo bolo ponuré ticho, ktoré z diaľky pretínal zvuk pílenia stromov. Prišli sme aj k spomínanej jaskyni. Nachádza sa presne nad križovatkou Lukavickej spojky a Lillovej hamovačky. Naša zvedavosť bola i napriek všetkým tým príhodám silnejšia a šli sme pozrieť k jaskyni. Deň bol teplý, slnečný a tak sme pokračovali cestičkou ďalej až ku križovatke Lillovej hamovačky a Veľkého hodrušského okruhu. Sadli sme si do trávy a so spokojnosťou, hrejivými slnečnými lúčmi sme si vychutnávali krásu kopčekov a prírody. Ako si tak sedíme, obedujeme v tráve a popíjame kávu, zastavil pri nás Gazda, prevážajúci sa na svoj statok v koči, ktorý pokojne ťahala kobyla Soňa. Opäť sme vyrozprávali, čo nás doviedlo do kopcov a na oplátku nám on potvrdil Legendu o mníchovi a vyrozprával všetky príbehy a zvláštne situácie, ktoré sa na už spomínanom mieste stali. Tak sme vysadli na bicykle a cestou späť dokreslili „céčka“ na stromy, ktoré sme si predmaľovali bielymi štvorčekmi. Úspešne sme zišli až dolu s krátkou zastávkou pri Prameni nad dedinkou Lukavica. Sadli sme si na okraj vrtu a s nohami hompáľajúcimi sa v horúcej vode, s pohárom kávy v ruke sme zakončili ďalší „céčkovací“ deň.

Lillova hamovačka nás prekvapila svojou „tmavosťou“. Zhodli sme sa na tom, že v tejto časti lesa asi veľa slnečných lúčov kopce a stromy neprepustia. Čo nás ale potešilo a zároveň veľmi milo prekvapilo, bola otázka: „Môžem vás vyrušiť cyklisti?“. Pán z Vily, ktorú prenajíma turistom a cyklistom nám vyrozprával, ako ich sprevádza po štiavnických kopcoch. Ale hlavne ako aj turistom radí, aby sa držali cyklistických chodníčkov, pretože sú výborne označené. A že: „Len tak ďalej, že nám fandí.“ A to bola veľmi príjemná bodka na záver tejto sezóny.
Rozhodli sme sa pomôcť preznačiť cyklistické značky. Rozhodli sme sa cyklistické trasy v štiavnických horách nielen užívať ako bicyklisti, chceli sme byť súčasťou tejto skvelej myšlienky ukázať ľuďom, aké sú štiavnické kopčeky krásne a koľko tajomstiev a dobrých ľudí ukrývajú.
Prajeme vám príjemné bajkovačky v týchto kopcoch a možno si pri bicyklovaní po Lukavickej spojke a Lillovej hamovačke spomeniete na Dobrosrdečnú pani z Veľkého domu, Pilčíka s Legendou o mníchovi, Gazdu, Pána z vily a na všetky spomínané príbehy …