Používa sa pre ňu aj názov Hodrušská dedičná štôlňa. Spomína sa už v roku 1494 ako dedičná štôlňa Handel Hodritsch. V roku 1566 v 1200 metroch prerazila do dobývok Horného Hodrušského závodu. V 18. storočí bola predĺžená až pod Štiavnické bane, ktoré pomohla odvodniť. V tom čase dosiahla dĺžku viac ako 12 km. Význam stratila po prerazení chodieb Voznickej dedičnej štôlne, ktorá je o 200 m hlbšie. Dodnes sa využíva na odvodňovanie Hodrušských baní a premáhaný úsek 6 km dlhý rekonštruovaný v 50 rokoch 20 storočia slúži na dopravu zlatých rúd z bane Rozália na povrch. V súčasnosti má 3 portály: pôvodné ústie v záhrade rodinného domu, historické z 18 storočia a nové z roku 1955. Je zapísaná ako súčasť zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.