Najstaršia zmienka o Hornom hodrušskom tajchu je z roku 1617, kde sa spomína dvojica tajchov. Ďalšia zmienka je z roku 1630 v súvislosti so štôlňou Anna „pri tajchu“. Najstaršia zmienka z roku 1584 o tajchu v Hoelle sa s najväčšou pravdepodobnosťou vzťahuje ešte k Tajchu na Ciblíkovskej/Skautskej lúke. Hrádza, alebo jej najstaršia časť teda existuje najmenej 400 rokov. S tým ako sa zvyšovali ťažby, vzrastali aj nároky na vodu a jej pohonnú energiu. Okrem drvenia a mletia rudy sa voda používala aj na jej tavenie – voda totiž neúnavne poháňala dúchacie mechy pecí piatich hodrušských hút. Bolo treba viac vody zachytiť a púšťať podľa potreby.
Hrádza Horného hodrušského tajchu bola výrazne zvyšovaná v roku 1705 Matejom Kornelom Hellom, v roku 1730 podáva návrh na jej ďalšie zvýšenie Samuel Mikovíny. K stavbe samotnej sa však pristúpilo až v rokoch 1736-1737. Už v roku 1743 sa Mikovíny chystal na jej ďalšie zvýšenie, ale nakoniec ho Matej Zipser presvedčil na výstavbu nového – Dolného hodrušského tajchu. V roku 1834 sa schátraná hrádza následkom prietrže mračien pretrhla, ale vody zadržal Dolný hodrušský tajch. Ešte v tom roku bola hrádza Horného tajchu opäť opravená a nadstavená o 16 výškových metrov a tým dosiahla dnešnú podobu polmesiacovej oblúkovej hrádze vyklenutej do doliny. V roku 1946 prehrdzavelo liatinové potrubie výpustného systému, unikajúca voda vymlela dutinu v hrádzi a všetka voda vytiekla. Nádrž bola neskôr len provizórne opravená, a bola slabo udržovaná – voda v nej bývala len po silných dažďoch. Dňa 25.7. 1960 bola v oblasti veľká prietrž mračien, ktorá naplnila Horný tajch a voda prenikla aj do Bane Rozália jej historickým ústím zo 16. storočia.
Po tomto incidente bola voda z tajchu definitívne vypustená, na pravej strane hrádze bol vybudovaný betónový bezpečnostný prepad pre prípad zanesenia výpustu. Tajch však už nebol sprevádzkovaný, nakoľko ťažba v bani Rozália sa prudko rozvíjala a kvôli vetraniu bola popod Horný tajch vyrazená štôlňa Prekopu 1. mája, ktorá mala pomôcť aj čerpaniu vôd z hĺbky. Dno jazera podfárala len o niekoľko metrov, a v prípade, že by došlo k prevaleniu jeho vody do bane Rozália, bola by to obrovská katastrofa. Štôlňa však svojmu účelu slúžila len niekoľko rokov. Jazero sa tak plnilo len jarnými a dažďovými vodami, ktoré odtekali permanentne otvoreným dnovým výpustom. Významne však zadržiavalo vody z prietrží mračien. Časom bol odstránený aj typický drevený mních regulácie výpustu. Plocha vypusteného tajchu bola 1.6.1966 odovzdaná štátnym lesom, ktoré ju vysadili stromčekmi. Darilo sa však len vlhkomilným jelšiam. V 80 rokoch 20. storočia boli v blízkosti bane Rozália razené veľkopriestorové banské diela, ktoré mali otvoriť medené rudy v hĺbkach pod Voznickou dedičnou štôlňou. Bol vyrazený takmer kilometer chodieb v profile, ktorým mohli jazdiť nákladné autá a 500 metrov hlboká veľkopriemerová šachta. Ťažba však nikdy nebola zahájená. Všetok kameň z razenia však bol vyvážený do najbližšieho voľného priestoru, ktorým bola plocha jazera. Tak sa stalo, že tajch bol z dvoch tretín pôvodnej plochy a objemu zaplnený horninami.
Keď na jalovinových násypoch po roku 2000 začala výstavba dolnej pohonnej stanice lyžiarskej lanovky a začalo sa hovoriť o zasnežovaní, Hornému hodrušskému tajchu znovu svitla nádej. Tajch bol vyčistený od stromov a boli vybagrované usadeniny na zvyšku dna. Opravil sa výpustný systém a bol vybudovaný mních. Po odstránení zeminy z návodnej strane hrádze sa opäť v plnej kráse zaskvelo pôvodné precízne vyloženie hrádze proti erózii vybudované z kameňa v roku 1834, bol vybudovaný aj bezpečnostný sklz vody z prepadu. Tiež bol obnovený prívodný jarok od potoka napájajúceho Dolný tajch, aj keď už len v podobe podzemného potrubia. Tajch teda opäť žije a pomaly sa vracia do povedomia ľudí.
Je jedným z troch tajchov Štiavnických vrchov, ktorým vedie po korune hrádze asfaltová komunikácia pre motorové vozidlá (okrem Horného hodrušského tajchu je to ešte Richňavský tajch a tajch Vindšachta).