Vcelku plochý reliéf Kopanickej náhornej planiny vážnejšie ‘rušia’ len dva vrchy: Hrb a Banište. Hrb je o niečo vyšší a má zalesnený vrchol, zatiaľ čo Banište má vrchol odlesnený a kol dookola sú na jeho úpätí popriliepané jednotlivé pôvodne samostatné osady, tvoriace spolu obec Kopanice : Dedina, Baňa a Domky. Sedlom medzi Banišťom a Hrbom vedie prastará cesta spájajúca Poiplie Štiavnice a Piargy s Pohroním Hodruše a Dolných Hámrov.
Zatiaľ čo v okolí Hrbu sa bane vyskytujú len v Kohútovskej doline, Banište je celé rozvŕtané od vrcholu až po spodok baňami. Zo strany Dediny je to štolňa Forderniss a od Bane viacero starých štolní, po ktorých už zostalo len málo stop. Výrazná banskotechnická pamiatka sa však zachovala tesne pod vrcholom Banišťa – vyústenie povrchových a podpovrchových dobývok na Hlavnej žile. Na vrchol samotný sa dá vystúpať z viacerých smerov – popod lyžiarsky vlek od Dediny, strmým svahom od rozdvojky ciest ku Kopanickému tajchu a do Bane, alebo od sedla medzi spomenutými vrchmi popod druhý lyžiarsky vlek, ktorý tiež vedie na vrchol Banišťa.
Stredoveké a novoveké dobývky sú kúsok od vrchola južným smerom. Na povrchu sa javia ako zárezy v dvoch líniách, ktoré sa spájajú v kráterovitej zahĺbenine prechádzajúcej do podzemia. Práve pre tento tvar bola dobývka vo viacerých starších turistických sprievodcoch celkom vážne označovaná za zachovaný sopečný kráter. Tento ‘kráter’ však vytvorili ľudia, keď niekedy začiatkom minulého tisícročia objavili na tomto mieste východ zlatonosnej žily na povrch zemský. Pochopiteľne ihneď sa do nej zakopali, preto že rudy tesne pod povrchom sú prírodnými pochodmi obohatené kovmi na maximum, čo starí baníci veľmi dobre vedeli. Na toto miesto sa v priebehu storočí niekoľkokrát vrátili a existujúce chodby a dobývky ďalej rozširovali. Do dnešnej doby sa zachovalo niekoľko typov pozostatkov stredovekého a novšieho dobývania: Kresaná štolňa vo vstupnej podzemnej komore, z ‘krátera’ vedúca krátka prieskumná štolňa vystrieľaná pušným prachom, dobývka po kolmo stojacej žile, ručne kresaná šachtica prejavujúca sa na povrchu rozmerným lievikom do ktorej sa dá prísť aj od spodu a pozrieť ňou nahor a podzemná komora, ktorá po žile prechádza do hĺbky. Všetky pamiatky je možné prezrieť bez väčšieho ohrozenia, na niektoré treba baterku, ale pokiaľ do nich vchádzate zo spodu, nemusíte sa obávať že niekam spadnete. Neodporúčam však skúmať hlbšie časti dobývky upadajúce z veľkej komory – jednak preto, že sa tu vyskytuje dusivý kysličník uhličitý v koncentráciách ohrozujúcich zdravie, a nebaníkov ohrozuje aj nestabilný strop.
Pre mimoriadnu koncentráciu roznych typov vekovo odlišných známok dobývania a prieskumu drahokovových rúd bola dobývka na Baništi zapísaná do Zoznamu svetového technického a prírodného dedičstva UNESCO.
Mimochodom, každý kamienok z tejto dobývky ešte stále obsahuje štipočku zlata a striebra, nedávno odobraté revízne vzorky zvyškov rúd všetky ukázali pozitívne obsahy drahých kovov, väčšinou nad 7 gramov na tonu materiálu.
Stredoveké a novoveké dobývky sú kúsok od vrchola južným smerom. Na povrchu sa javia ako zárezy v dvoch líniách, ktoré sa spájajú v kráterovitej zahĺbenine prechádzajúcej do podzemia. Práve pre tento tvar bola dobývka vo viacerých starších turistických sprievodcoch celkom vážne označovaná za zachovaný sopečný kráter. Tento ‘kráter’ však vytvorili ľudia, keď niekedy začiatkom minulého tisícročia objavili na tomto mieste východ zlatonosnej žily na povrch zemský. Pochopiteľne ihneď sa do nej zakopali, preto že rudy tesne pod povrchom sú prírodnými pochodmi obohatené kovmi na maximum, čo starí baníci veľmi dobre vedeli. Na toto miesto sa v priebehu storočí niekoľkokrát vrátili a existujúce chodby a dobývky ďalej rozširovali. Do dnešnej doby sa zachovalo niekoľko typov pozostatkov stredovekého a novšieho dobývania: Kresaná štolňa vo vstupnej podzemnej komore, z ‘krátera’ vedúca krátka prieskumná štolňa vystrieľaná pušným prachom, dobývka po kolmo stojacej žile, ručne kresaná šachtica prejavujúca sa na povrchu rozmerným lievikom do ktorej sa dá prísť aj od spodu a pozrieť ňou nahor a podzemná komora, ktorá po žile prechádza do hĺbky. Všetky pamiatky je možné prezrieť bez väčšieho ohrozenia, na niektoré treba baterku, ale pokiaľ do nich vchádzate zo spodu, nemusíte sa obávať že niekam spadnete. Neodporúčam však skúmať hlbšie časti dobývky upadajúce z veľkej komory – jednak preto, že sa tu vyskytuje dusivý kysličník uhličitý v koncentráciách ohrozujúcich zdravie, a nebaníkov ohrozuje aj nestabilný strop.
Pre mimoriadnu koncentráciu roznych typov vekovo odlišných známok dobývania a prieskumu drahokovových rúd bola dobývka na Baništi zapísaná do Zoznamu svetového technického a prírodného dedičstva UNESCO.
Mimochodom, každý kamienok z tejto dobývky ešte stále obsahuje štipočku zlata a striebra, nedávno odobraté revízne vzorky zvyškov rúd všetky ukázali pozitívne obsahy drahých kovov, väčšinou nad 7 gramov na tonu materiálu.
